Je to postihnutie, ktoré je tak pestré v celom svojom spektre prejavov. Niekedy trvá mnoho rokov, kým si blízke okolie niečo vôbec všimne. Alebo chce všimnúť a hlavne pripustiť. Jeho diagnostika je namáhavá a časovo náročná. Vo väčšine prípadov je problém zadefinovaný ešte v predškolskom veku. Avšak rodinná diferenciálna diagnostika je jednoznačná a to, že sa jedná o nevychované, rozmaznané decko, ktoré sa nikde nevie správať, ktoré sa nevie hrať s deťmi a ktoré je aj niekedy považované za neslušné, pretože zásadne nepovie ďakujem, dovidenia, neprosím si a ak niečo povie môže to príjemcu informácie niekedy dosť raniť.
Najväčšie útrapy začínajú v škole. Je tu malý jedinec s odlišným vnímaním sveta, ktorý nepasuje do očakávaných šablón vyučujúcich a spolužiakov, ktorý má vo svojom vnútri minimálne jedno veľké nadanie. Každé z týchto detí má svoje ohromné nadanie, ktoré presahuje únosnú mieru nadania u neurotypického jedinca a nikto nevie predurčiť, či tým nadaním bude práve hudba, vesmír, chémia, mozog alebo mantodea z radu ortopteroidea. Školský systém je však pre nich nevyhovujúci. Klasický vyučujúci nemá buď pochopenie, vôľu, kvalifikačné predpoklady, dostatok časopriestoru a iných potrieb nevyhnutných pre edukáciu takéhoto žiaka. Tým sa dieťa dostáva do začarovaného kruhu, ktorý ho ako vodný vír ťahá ku dnu aj s jeho možno ešte nerozvinutým nadaním.
Každý večer keď zaspávam si kladiem otázku či je z makroekonomického hľadiska lepšie na tieto deti kašľať neinvestovať do ich špecifického vzdelávania alebo trochu zainvestovať, popracovať na zmene postojov ľudí a za pár rokov žať úrodu v podobe už dospelých jedincov, ktorí na seba zarobia dostatok peňazí, aby nemuseli odčerpávať prostriedky zo sociálneho zabezpečenia, ktorí dokážu rozvinúť krídla a plachtiť v prúde svojho nadania a prinášať hodnoty nevídaných rozmerov.