Aj keď chcem byť akokoľvek slušná, nedá sa nepočúvať. Inak povedané rada by som bola, keby som to nemusela počúvať. Všetci sa sťažujú. Sťažujú sa na svoj zdravotný stav. Veď prišli k lekárovi a teda logicky asi majú nejaký zdravotný problém. Jeden sa sťažuje na pretrvávajúci produktívny kašeľ, na ilustráciu poriadne zakašle, aby bolo všetkým jasné že jeho problém je vážny. Iný má zasa problém s tlakom a cholesterolom. U tohto pacienta to ani nie je potrebné zdôrazňovať napadlo by ma to aj samú, veď má takú nadváhu, že sa divím ako mohol dôjsť až sem. Pani vedľa v červenej čiapke lamentuje nad pretrvávajúcim ekzémom na rukách. Všetci z nich sa pomaly ale isto stávajú odborníkmi na mastičky a pilulky. Ten s tlakom vysvetľuje dakomu, kto čaká na vyšetrenie USG brucha pre problémy s nadúvaním, dávkovanie svojich hádam sto liekov a poukazuje na ich rôznorodé nežiaduce účinky. Všetkých tú spája jedno spoločné. Všetci sa prišli ukázať pánovi doktorovi s vierou, že on zázračnou paličkou vykúzli ďalšiu magickú tabletku, ktorá už dá konečne bodku za ich strašnými boľačkami.
Presne tento druh ľudí, nazvime ich múdro spotrebitelia, nachádzame v rôznych supermarketoch, pobehujúc s akciovými letákmi. Pud lovca sa nezaprie ani v tejto komerčnej dobe. Ulovia si do svojich košíkov samé výhodné kúpy. Jogurty, čo ani mlieko nevideli, mäsové výrobky, o ktorých je lepšie ak sa nebude dávať na svetlo sveta spôsob, akým sa vyrábajú. Keksíky príšerné už len na pohľad. Ale sladké ako fras a to je hlavné. A opäť je tu tá ich viera, že preboha, všetko, čo si kúpime a všetko, čo skonzumujeme, je úplne fajn. Fenomén akciovej ceny už začína pomaly ale isto hraničiť s choromyseľnosťou. Na opačnom konci mesta zlacneli cukor. Preboha lavína ošiaľu sa spúšťa. Určite tá pani v červenej čiapke už alarmuje svoje pracujúce deti. Toľko im obíja o hlavu akciu na cukor, že syn pre vlastný pokoj radšej rýchlo vytiahne auto, naloží červenú čiapočku a poďho kúpiť desať kg cukru a zopár nepotrebností. Úspora nesmierna, skoro dve eurá. Syn radšej prejazdený benzín neráta. Hlavne, že tu aspoň niekto vidí úsporu a teší sa, že má doma desať kg rafinovaného jedu.
Sedím stále na drevenej lavici s vytrhaným čalúnením v čakárni plnej smradu a záhadných diagnóz a rozmýšľam v akom matrixe to žijeme. Ľudia pchajú do seba akciový potravinový odpad a potom si krátia chvíle čakaním na medicínu od spasiteľa. Stále a dookola veria, že niekto druhý už zariadi, aby sa mali lepšie. Čakajú, že doktor predpíše účinnejší liek a dakto iný zlacní vlaky a rozdá príspevky na plynové kúrenie. Snažím sa spomenúť, kedy to tak ľudia ohlúpli.
